Bhakti alebo oddanosť je kľúčom k vedomosti. Alebo lepšie povedané vedomosť je večným kľúčom k oddanosti. Pretože cieľom je oddanosť, nie vedomosť.
Prežívať skutočnú oddanosť je možné iba vtedy, keď sme mimo utrpenia, keď sme prekonali utrpenie. Pretože ak máme nejaké utrpenie tak ho premietame na druhých a začneme ich obviňovať za našu bolesť. Z tohto obviňovania sa zrodí hlboká nenávisť a vnútorný boj. Takže skutočná oddanosť sa môže stať iba keď sme prekonali osobné utrpenie. Ale ako sa môžeme uistiť, či máme utrpenie alebo hlbokú túžbu? Je túžba takisto považovaná za utrpenie?
Nie, medzi utrpením a hlbokou túžbou je veľký rozdiel. Urpenie je založené na arogantnosti. V utrpení neustále niečo vyžadujeme a keď to nedostaneme, tak si voči tejto osobe vytvoríme hlbokú nenávisť a bolesť. Dokonca aj keď sú naše požiadavky splnené, tak sa nimi cítime viazaní.
V silnej túžbe nikdy neexistuje nenávisť. Túžba je založená na hlbokej pokore. V túžbe nikdy nežiadame, ale ani neodmietame. Ak sme zahrnutí darmi, tak ich neodmietneme, príjmeme ich s hlbokou láskou a necítime sa nimi viazaní. Príjmeme ich s hlbokou pokorou a trpezlivosťou a zároveň udržíme našu vášeň nažive!
V túžbe máme hlbokú vášeň a obrovskú trpezlivosť. V túžbe vieme, že náš Guru je viac ako človek, že je definitívny, konečný a čokoľvek nám dá, sme za to veľmi vďační. Ale v utrpení si vytvoríme dojem, že sme s ním rovnocenní a tým ho stiahneme na našu úroveň. V túžbe nás Guru povznáša na jeho úroveň, kdežto v utrpení ho my sťahujeme na našu úroveň.
V túžbe sa vždy my sami roztápame, kdežto v utrpení vždy chceme roztopiť tých druhých.
Keď zažívame hlbokú túžbu, hlbokú oddanosť voči Majstrovi alebo Bohu, cítime sa tak plní, cítime sa tak naplnení, že chceme zahŕňať všetkých touto láskou ktorú cítime. Obetovali by sme sa pre každého a hocikoho len vďaka tomuto hlbokému naplneniu, ktoré cítime v našom vnútri.
Kabir, veľký Indický básnik opisuje Bhakti, oddanosť v jednej z jeho básní:
„Cesta oddanosti sa zatáča veľmi delikátnym spôsobom. Na tejto cestičke o nič nežiadate ale ani neodmietate. Ego sa jednoducho vyparí. V momente keď sa ho dotknete, tá radosť z jeho hľadania je tak obrovská, že sa do bez váhania ponoríte a plávate v nej ako ryba v oceáne. A ak niekto potrebuje pomocnú ruku, milenec vyskočí a bez váhania ponúkne svoju. „
Kabir krásne vysvetľuje, že v oddanosti sa naše ego rozpustí a ktokoľvek potrebuje pomoc, kto čokoľvek potrebuje, sme pripravení pre nich urobiť túto obetu. Nie len pre nášho Guru alebo pre Boha, ale pre kohokoľvek. Tento druh obety nieje ani obetou, pretože je vykonaná z hlbokej lásky. Je to len podelenie sa s inými. Je to len bežné vyjadrenie nášho vlastného naplnenia – to je božská obeta.
Takže ked máme hlbokú oddanosť, hlbokú túžbu, tak sa roztápame do božstva samého.
Majte toto pochopenie o Bhakti – oddanosti:
Byť mimo utrpenia je základom, silným základom budovy.
Nežiadanie a neodmietanie, akceptovanie keď sme obdarovaní sú silné stĺpy v budove.
A táto božská obeta, toto podelenie sa o naše hlboké naplnenie a lásku s inými je kalasha – chrám tejto budovy, kde náš Guru alebo Boh sám býva.
Prajem vám všetkým aby ste sa rozpustili v Bhakti, v hlbokej oddanosti.
Swami Paramahamsa Nithyananda
v jeho rannej správe z 8. Novembra, 2010
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára